Bohužiaľ, nie je to dôvod na oslavu, ale skôr na hlboké zamyslenie. To, že sme nepadli ešte nižšie, neznamená, že stúpame. Vláda sa chváli tým, že sme „nespadli z útesu“, ale pravdou je, že stojíme nebezpečne blízko jeho okraja – na hranici špekulatívneho pásma, kde sa nachádzajú rozvojové krajiny. Pre bežného človeka to znamená, že si náš štát požičiava peniaze drahšie, než by musel, a tieto milióny eur na úrokoch potom chýbajú v našich nemocniciach alebo školách.
Tu naráža vládny populizmus na realitu. Kým Robert Fico na tlačovkách rozpráva o pomoci ľuďom, realita pri tankovacích stojanoch nepustí. Vláda nedokázala prijať žiadne systémové opatrenia, ktoré by tlmili ceny energií a palív efektívnejšie než u našich susedov. Namiesto hľadania skutočných riešení sa sústredia na hľadanie vinníkov. Výsledkom je, že slovenská rodina zaplatí za plnú nádrž viac ako tá poľská či česká, čo priamo vyťahuje peniaze z peňaženiek nás všetkých.
Tento príklad dokonale ilustruje to, čo Štefan Kišš nazýva „ekonomickým analfabetizmom“. Vláda v snahe o lacné politické body vytvorila chaos. Namiesto premyslenej konsolidácie (šetrenia) spôsobili výpadok v ekonomike a zvýšené náklady na OČR, ktoré musela vyplácať Sociálna poisťovňa. Je to presný opak toho, čo potrebujeme – my potrebujeme predvídateľné prostredie a podporu rastu, nie ad-hoc rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku štátnu kasu vyjdú drahšie a ľuďom reálne nepomôžu.